Lucia Piussi

Život je krátky

2012, Limerick (česká distribuce Artforum)

Nesmrteľný kocúr

Keď na to tak myslím, je to príbeh lásky, ktorá umiera, len o tom ešte nevie. A aj keby vedela, tak si to nepripustí, lebo je hluchá, slepá! Krváca z každej rany, stále obrovská, ručí ako lev v zoologickej záhrade a svoju bolesť zapíja alkoholom. Tak by sa to dalo pomenovať. Inak ten deň, sám osebe, bol deň ako každý iný a prešiel, ani neviem ako.

Nebyť toho kocúra, asi by som si naň nikdy nespomenula. A pritom to bol taký zlom! Ráno sme určite otvorili krčmu, večer ju zase zavreli – a či ju medzitým zdemolovali skinheadi, naklusala tam kopa kukláčov a terorizovala hostí, alebo sa v divadle medzitým uskutočnil nejaký „le-gen-dár-ny“ koncert, občianska beseda, či čo, na to si fakt nepamätám.

Len na toho kocúra som nezabudla, to bola čistá symbolika, priam hororová, no uznajte, zomrieť pod niekoho oknami a odovzdať mu tým jasné posolstvo, že jeho láska už je mŕtva vec! Strašné! A aj to, ako mu po tom všetkom utrpení, kým som ho konečne dorazila, dohasínali oči, tie brutálne mafiánske očiská ako mu chladli, dlho a pomaly, ako reflektory auta, keď sa vybíja baterka, na to nezabudnem nikdy! Však ich aj po celý čas, až do poslednej chvíľky upieral na mňa!

Jasneže, keď sme prišli so Sveťom ku mne domov, taxíkom na moju ulicu, neboli sme triezvi. To sa dá priam vylúčiť. V tom čase sme už boli v takom štádiu, že keď bol jeden z nás výnimočne triezvy, nemohol toho druhého ani vystáť. A pritom ten druhý si mohol dať povedzme len pohárik, to je jedno, ten prvý to na ňom ihneď zbadal a tak ho za to nenávidel, že si musel jebnúť tiež, aby to s ním prežil! Naozaj! To si nevymýšľam! Sám ste alkoholik, ale nenávidíte toho druhého, celú tú okamžitú premenu, ten úsmev, ktorý sa mu roztiahne po tvári hneď, keď si jebne! Tie zahmlené oči a tú ľahkosť, s akou sa zrazu pozrie na tento beznádejný svet, ktorý vás zoviera, na to zúfalstvo, v ktorom sa obaja nachádzate!

Len si trošku dá a naraz tá roztvorená náruč, s akou to všetko prijme, ako kyticu! Ako dajakú hrdinskú guľku do vlastných pŕs – no fuj. Máte ho chuť zabiť. A tak, aby ste tomu predišli, aby ste spolu vydržali, musíte piť obaja. Inak to nejde. To len pre tých, čo to nezažili, lebo aj tak si myslím, že to v tej našej zúfalej situácii nebolo v tom momente to najpodstatnejšie. Čo sa mňa týka, v sekunde som vytriezvela, len čo sme tú mačku zbadali krútiť sa ako obrovské, zrýchlené hodinové ručičky na tej ceste, aspoň ja určite. Boli tam teda aj iné okolnosti, pokojne aj omnoho zásadnejšie, než ten momentálny chlast.

S nami to šlo totiž dolu vodou už dávno, hneď ako sa Sveťo vrátil z Ameriky. On to tu nemohol zrazu vystáť, prežiť. Nedokázal už sem naspäť zapadnúť, všetko videl tými zásadovými americkými očami, aj predavačov v Tescu, o úradníkoch či umelcoch ani nehovorím! Vkuse rojčil o New Yorku, ale nič preto nerobil! A my? Darmo sme ho tu vítali, darmo sme vymaľovali celú krčmu, aj divadlo zvonka a všetko pripravili tak, aby sa tešil, že sa vrátil, on to tu už celé z hĺbky duše neznášal...

Tie posledné mesiace už len zúril a zapíjal to sklamanie, tú nenávisť k tejto krajine a jej organizovanému úradníckemu zločinu. Ja som tým samozrejme veľmi trpela a snažila sa mu ukázať aj nejakú „bright side of life“, no ale to som rovno mohla na ruku navliecť slniečko na rukavičke a snažiť sa ho tým rozveseliť... Ten bol úplne tuhý. Skúste takého nihilistu, ako je Sveťo, potešiť, keď sa zlomí! Veď on bol úplne odfajčený! Ten tak nenávidel všetko, všetkých a všetko, celý tento systém krivácky...

A nech sa na mňa nikto nehnevá, právom! Všetci títo drobní úradníci, čo tu vládnu, všetky tie sivé eminencie, tí nás postupne obkľúčili ako malé mäsožravé rybičky a my sme už vedeli, že nás dostali! Videli sme ich v škárach tej našej havarovanej vesmírnej ponorky, tej našej ťarbavej Prvej lastovičky!